Včera som našla na chodbe motýľa. Babočku admirála. Asi vletel cez otvorenú vetračku na schodoch. Vletel, ale vyletieť už nedokázal. Netrafil naspäť. Trepal sa o zatvorené úzke okno na medziposchodí vo výške dobrých troch metrov. Nevlastním teleskopickú sieťku na motýľe ani rebrík, a hoci som mávala rukami ako veterný mlyn, nemalo to naňho žiadny vplyv. Len bol ešte viac vyplašený.
Otĺkal sa o sklo, chudáčik, zúfalo sa snažil dostať sa za svetlom von, neprestával trepotať farebnými krídielkami a mne bolo žalostne. Navyše ho zaznamenal môj bytový predátor, ktorý má prehľad o každom holubovi a o každej muche v okruhu dvoch kilometrov. Vyrazil z bytu, usadil sa na vrchnom schode a povzbudzoval ma vytrvalým mňaukaním, lebo mylne usudzoval, že chcem motýľa uloviť v jeho zastúpení a dať mu ho na hranie.
Na chodbe mám kvety, vodu na polievanie, keby sa nešťastný motýľ aspoň na chvíľku posadil tam. Ale sklo ho priťahovalo strašnou silou. Ten krídľatý farebný chudáčik nemohol vedieť, že stačí zniesť sa o kúsok nižšie a nájde otvorené vetracie okienko, ktorým do smrteľnej pasce vliezol.
Márna bola snaha pomôcť mu, krídla nemám, lietať neviem, ani vsugerovať myšlienky inému tvorovi. Opustila som popravisko a zaliezla do bytu. Kocúr sa tak ľahko nevzdával. Musel dostať dvakrát vankúšom po zadočku, kým pochopil, že ani keď bude celý večer sedieť pri dverách na chodbu a vrešťať, tak mu to motýľa neprivolá. Bolo mi smutno. Ku všetkým katastrofálnym správam v telke pribudla ešte motýlia samovražda na našej chodbe.
Ráno som išla do práce, a motýlik ležal mŕtvy na podlahe, medzi chodbovými kvetinami. Zobrala som ho jemne medzi dva prsty a vyhodila ho cez otvorenú vetračku von, na vzduch, do svetla, kam sa včera márne snažil dostať.
Leť, motýľ admirál.
Komentáre